Čas Vianoc, čas, keď by sme sa mali zastaviť a pouvažovať, byť vnímavejší a citlivejší. Uvedomiť si, za
čo máme byť vďační a ako tú vďačnosť životu prejaviť.
V našom Centre máme vždy na konci roka najviac práce, lebo chceme pomôcť čo najväčšiemu počtu
klientov. Dávali sme si deadline, dokedy máme čo urobiť, stihnúť, vybaviť.
Medzi všetkým tým ,čo sme robili, poslali sme aj jeden z balíkov klientom ďaleko od nás. Bolo to
oblečenie. Nie nové, ale darované od našich darcov. Balík doputoval do rodiny, kde to veľmi
potrebovali. Bolo tam rôzne oblečenie a medzi ním jedna maskáčová vetrovka. Ničím zvláštna, len
maskáčová. Dostal ju malý 4-ročný chlapček. Jeho oči zažiarili tak, ako keby dostal ten najvzácnejší
darček. Mamička mu ju rýchlo oprala a on – ešte polosuchú – si ju obliekol na seba a už ho nebolo.
Ponáhľal sa ukázať kamarátom na ulicu, čo mu kuriér doniesol. Drobnosť, a predsa spôsobila niekomu
veľkú radosť.
Každý z nás máme za čo ďakovať. Ale s ďakovaním ide aj vďačnosť. Ako ju prejavím? Vidím v mojom
okolí ľudí, ktorí nemajú taký štandard ako ja? Určite vidím, no čo mi napadne pri pohľade na nich? Že
sa mohli lepšie učiť, že si nemali zbabrať život? Mysleli ste už niekedy na to, že nik z nás sa nemohol
rozhodnúť, do akej rodiny či prostredia sa narodí?
Ak by sme sa pozerali touto optikou na Máriu a Jozefa, tak ich máme za neschopných ľudí, ktorí sa
nevedeli postarať o to, aby ich dieťa prišlo na svet v normálnych podmienkach. A bola to Svätá
rodina! Ktovie, koľko ľudí ich odsúdilo! Ale boli aj takí, čo im pomohli. Do ktorej skupiny patríme my?
Nie vtedy, ale teraz, v našom prostredí, v tejto prítomnosti, ktorú práve žijeme.
Ďakujem Vám, moji milí dobrovoľníci, darcovia, sponzori, duchovní priatelia, ktorí nás sprevádzate
týmto dielom! Keď budete pri jasličkách pozerať na Ježiška, spomeňte si na tie deti a ich rodiny,
ktorým ste za tento rok spríjemnili život. Odmenu máte istú. A ten dobrý pocit užitočnosti a vďačnosti
nech vás sprevádza počas sviatkov, ale aj celý život.
Ďakujeme, že ste!